Zdravím všetkých priaznivcov detailingu alebo ak chcete pekných čistých aut. Som na tomto fóre nový a prišiel som sem z dôvodu, že po rokoch som sa začal zaujímať znova o pekný vzhľad auta. Aj keď sa časom pre Mňa stala funkčnosť dôležitejšia ako "estetično", predsa len pekné auto s pekným lakom je ako pekná žena dobre oblečená. Ako nováčik som začal študovať novinky, techniky a spôsoby ošetrovania lakov a je pravda, to čo sa píše, že zo začiatku je to viac hlavybôľ ako si vybrať správne náradie a postupy. NArazil som pri štúdiu na rôzne techniky a postupy a pri tom vyplávali na povrch moje spomienky z mladosti. Rád by som sa s VAmi podelil o nich, aby ste mali predstavu ako to bolo za socializmu a ako som to robil ja v mladosti počas štúdia a ako som postupoval vzhľadom na možnosti tej doby. Môj záujem začal, blížiacim sa časom autoškoly. Bolo to asi v roku 1985-86 keď môj otec vlastnil novú LAdu 2102 v peknej červenej farbe ROSSO 110 (Talianska). Predtým sme mali LAdu 2101 kt. po 4 rokoch potrebovala generálku karosérie (nove blatniky) a nový lak. Po 8 rokoch vypadol mechanizmus sťahovania okien zo spodnej časti zadných dverí a to bol čas auto predať. NA tejto novej lade som si povedal, že toto nedopustím. Podmienky však boli ťažké keďže auto bolo používane denne na rozvoz do škôl a práce a cez weekend na chatu, kde sme nosili stavebný materiál. Ročne auto najazdilo 10 000 km. Toľlko na objasnenie situácie. Keď som začal s prvými umývaniami auta na dvore, otec prejavil istú nespokojnosť s mojou technikou a čistením "na dvore" ako takou. Povedal mi že auto treba po každom umytí navoskovať a že na to nemáme podmienky, tak nech sa na to vykašlem. Ako autoritu som ho rešpektoval a keď povedal, že po každom umytí voskovať tak som hľadal spôsob ako splniť jeho podmienku

. V jeho starej taške som našiel tuzexový vosk SIMONIZ čo bola v tej dobe špička a víťazoslávne mu ukázal, že podmienky boli splnené

Auto malo vtedy niečo cez rok, malo na tú dobu kvalitný lak a nebolo ešte veľmi poškodené až na zopár oderok na podbehoch v exponovaných miestach. Začínal som klasicky, veľa vody aby sa lak nepoškodil s prídavkom Jari, dosušenie jelenicou a potom voskovanie tuhým voskom Simoniz. Nič lepšie neexistovalo. Bol som si vedomý, že aj keď lak udržím v dobrom stave tieto auta zhnijú z vnútra. preto samozrejme bolo auto doslovne zaliate voskom (Rizistin CAr) všade kde sa len dalo a aplikované všetkými dostupnými metódami. K mojim zasadám pribudla ďalšia a to, že auto do garáže nikdy nepôjde špinavé a mokré. Keďže sme bývali v paneláku a garáž bola dalej od domu, boli to veľmi vážne nároky takmer sadistcké, ak by som to nerobil s láskou. Auto vyzeralo aj po 4 rokoch krásne a otca bežne zastavovali ľudia a chceli auto kúpiť alebo vymeniť. To ma posilňovalo v tom a dávalo silu pokračovať. Bolo to náročne hlavne v zime a uvedomoval som si, že čo tieto auta najviac ničí je voda v spojoch a dutinách. Preto som si vymyslel metódu kt. dnes je prezentovaná ako umývanie bez vody alebo s malým množstvom vody. Po čase oja metóda umývania bola asi nasledujúca. Keďže karoséria bola dobre navoskovaná, používal som len čistú vodu (na chate bola veľmi mäkká) a jemný zmeták zo štetinkami. Ten zaručoval aby sa nečistoty nezapichovali do špongie a neškrabali lak ( vosk), potom utretie jelenicou a jemné prevoskovanie teflónovým voskom S2000 (stál okolo 1000 Kčs v dobe keĎ dobrý plat bol 5000 Kčs). Pri väčšiom znečistení som použil autošampón s voskom v prášku s vysokou koncentráciou a potom nasledovalo sušenie a poriadne voskovanie. Samozrejme boli prípravky na chróm (silichróm alebo vosk S2000). TAk isto bolo samozrejme demontovať kolesa a umyť blatníky z vnútra aby bolo vidieť červenú farbu ako na novom aute. Navoskované boli všetky plechové diely s každej dostupnej strany čiže motorový priestor, kapoty z vnútra. V zime som auto otieral špeciálnou handričkou zo saponátom postupne, jeden ťah na aute a hneď vypláchnuť aby to nezamrzlo, nezamrzol som ja. LAk bol nahrubo navoskovaný takže riziko poškodenia laku bolo male. Pri umývaní s malým množstvom vody som docielil to, že auto nebolo kompletne premočené a voda sa nedostávala do dverí a dutín. Týmito metódami sa mi podarilo udržať auto v originálnom stave (laku) až do jeho nerozumného predaja v roku 1995. Nebolo pre Mňa väčšieho uspokojenia keď otec išiel do servisu a mechanik sa ho pýtal kde tak pekne to auto nalakovali a otec odpovedal : "V Togliati" (miesto kde sa auto vyrobilo). Samozrejme, že nikto nechcel veriť. Keď som im však ukázal ešte originálny prevozný ochranný vosk kt. som z nostalgie nechal na jednom mieste pod zadným nárazníkom uverili

. To je v skratke môj príbeh z dôb kedy nebolo k dispozícii to všetko čo dnes ale dalo sa pri troške úsilia dosiahnuť to isté. Dnes som veľmi pozadu ale dúfam, že s VAšou pomocou dobehnem zameškané. Chcem mať novú plechovú milenku. Je na rozdiel od tej živej bezpečnejšia a stabilnejšia